foto:Matusa KazuSnáď len v noci, keď zaspím a opustím na chvíľku túto dimenziu reality, nepočujem nič. Či azda len zvuky z mojej fantázie, ktoré vstúpia do môjho spiaceho bdenia.
Svet je obrovský koncert, v ktorom nám do všetkých týchto zvukov sólujú ľudia z nášho prostredia. A únikom od všetkých týchto zvukov je hudba. Zapneme akýsi strojček a zvuky, ktoré nás doteraz obklopovali sa stávajú len podmazom zvoleného hudobného zážitku. Vnoríme sa do nôt či slov a aspoň na malý moment prežívame novú dimenziu, priestor vnímaný sluchom, ktorý prebúdza naše zmysly a odnáša nás do ríše našich predstáv.
A ak raz dimenziu zvuku zachytíme, vtiahne nás a my sa stávame jej šťastnými milovníkmi. Vzruší naše zmysly natoľko, že v opojení jej tónov ju sami tvoríme. Spievame si popevky, či dokonca celé slová piesní. Búchame si po stehne, či rytmicky tlieskame. Pískame, či len ticho pokyvujeme hlavou na melódiu, ktorá nám znie v ušiach.
Sme súčasťou zvukov, sme súčasťou hudby okolo nás. Sami ju tvoríme, svojimi pohybmi, nárazmi či silou dynamiky našich slov. Sme hudba. A ak zacítime rytmus, hráme sa s melódiou v nej.
V hudbe sa nachádzame nie len sami v sebe, ale i s bytosťami okolo nás. Mojím obľúbeným výrokom, ktorý mi raz zaznel v duši, je: že “bytosti sú prepojené energiou myšlienok v kolektívnom vedomí”. A myslím, že toto kolektívne vedomie sa pri vytváraní spoločnej hudby, rytmiky ešte zosiluje.
Silným je pre mňa zážitok, ktorý som mohla prežiť vďaka Tonovi a jeho Rytmike, etnobubnovej škole. Po kurzoch bubnovania som sa rozhodla ísť opäť na jednu z jeho bubnovačiek, avšak tentokrát trochu špeciálnejšiu. Bubnovačky sa totiž zúčastnili aj postihnuté detičky. Rôznych vekových kategórií a onemocnení. Po príchode som samozrejme túto skutočnosť nedokázala neregistrovať. Prirodzený pocit ľútosti striedala radosť z toho, že takýto projekt vôbec existuje. Tešila som sa tomuto vynikajúcemu nápadu.
Každý si vybral, ako býva zvykom, ten svoj bubienok a začalo sa hrať. Tóno nahodil rytmus a bubeníci naokolo sa pridali. V očiach detí sa objavila obrovská radosť a nadšene udierali do bubienkov. Tešili sa jednoduchým pohybom a zvukom, ktoré sa im podarilo vytvárať. Radosť, ktorá z nich vyžarovala sa niesla celým priestorom. Sedeli sme v kruhu a nedalo sa nevidieť jeden druhého. Naša radosť sa premietala do melódií, ktoré sa šírili a spätne opantávali naše zmysly.
V radosti som sa nechávala unášať hudbou a emóciou, ktorú mi táto situácia prinášala. To čo si však budem asi navždy pamätať celkom zreteľne bol okamih, keď som mala pocit, že prežívam malý zázrak. Snáď až s obdivom som vzhliadala okolo seba. Už som nedokázala rozpoznať detičky, ktoré si sem prišli zahrať. Celý dav tvoril jeden súznejúci kolektív a uvoľnene sa vlnil hudbou, ktorú spoločne vytváral. Nik nevyčnieval svojím hendikepom a všetci pôsobili psychicky i fyzicky v plnom zdraví.
Nie je pre mňa možné opísať pocity, ktoré som zažívala. Asi neexistujú slová, ktorými by som to vyjadrila a ak sa o to pokúsim, iba to zviažem do nepresných pojmov.
Život je plný zázrakov, škoda len, že tak ťažko prichádzame na to, kde sa tie zázraky ukrývajú.
eppli | eva kubáňová
foto: Matúš Kaza
