sila myšlienok, alebo ako sa dá jednoducho naučiť nadávať

Autor: Eppli - Eva Kubáňová | 20.10.2015 o 14:43 | Karma článku: 4,33 | Prečítané:  666x

Myšlienky sa nám zdajú byť celkom neškodné. “Veď čo? To som si len pomyslela.” Máme pocit, že tým, že ostávajú v nás a sú tým naším najintímnejším prejavom, nemôžu nám uškodiť, alebo nemôžu byť pre nás nebezpečné. 

Je to krása a sloboda ducha, že si vo vlastnom  svete myšlienok môžeme robiť čo chceme. Môžeme lietať voľne ako vták, dotýkať sa hviezd a robiť saltá skrz miliárd rokov vybuchujúce nové galaxie, ktoré prežijeme v jednej minúte, cestovaním naprieč času a priestoru, bez akýchkoľvek limitov. Konečnou v našej mysli môže byť len naša predstavivosť, ale ak je podporovaná vášňou, takmer nič ju nedokáže zastaviť. A to všetko je tak fascinujúce, tak pestré a len a len naše. V myšlienkach si zdanlivo môžeme robiť čo chceme. Sme ich pánmi a sú len a len naše!

A ak nefantazírujeme naprieč časom a priestorom, môže myslieť, fantazírovať, uvažovať v ich samotnom “tu a teraz”. Situáciu, ktorá sa nám práve odohráva si dokáže spestriť zvukom slov, vtipkovaní, niekedy dokonca až krikom, ktoré sa ronia z našej mysle. Je to náš vnútorný svet, v ktorom prežívame svoje bytie. Vedomie, ktoré sa pohráva s našou mysľou je neutíchajúce, v každej minúte sa prejavuje svojou myšlienkovou aktivitou. A to všetko je nám tak prirodzené, že ako samozrejmú existenciu to nechávame voľne plynúť.

A opäť je to tu, človek sa najlepšie učí na vlastných chybách. Pamätám si a to nebolo až tak dávno, ako ma neskutočne dokázali iritovať oplzlé slová či nadávky. Vulgarizmy mi svojím výrazom a špinavosťou prerážali hlavu a vždy nepríjemne otriasli mojím svetom. Život, divoký žrebec však s dupotom cválal ďalej a mne neostávalo nič iné, ak som sa chcela v sedle udržať, ako takéto výrazy ignorovať, či skôr si na ne nejakým spôsobom privyknúť. Prevažne v zamestnaní, alebo spoločnosti ako takej, som sa každý deň nespočetne veľa krát musela zatváriť, že som opäť čosi nepočula (ak som nechcela byť v pozícii niekoho, čo neustále komentuje svet okolo seba). Svoje vnímanie som na dané slová otupovala a otupovala, až som si ich napokon naozaj prestala akoby uvedomovať. Po čase som už na ne nereagovala, jednoducho prešli hlavou. Zdanlivo.

Niekde predsa zaznamenané ostať museli, ako by ináč dokázal filter fungovať. A keďže podvedomie neostáva bez reakcií, objavilo sa čosi nové aj u mňa. Čoraz častejšie sa mi stávalo, že som pri rozrušení, napríklad keď som sa silno udrela, použila zablokované nadávky. Mala som pocit, že vďaka nim sa mi bolesť ventiluje, "len" som si v duchu zanadávala a mala som pocit, že mi je už lepšie.

Rozpor, keďže aj tak mi vulgárne slová prekážali, som chlácholila myšlienkami, že veď to si zahreším len v myšlienkach, predsa ich nevyslovujem a nikomu tým neubližujem. Uverila som, že nadávky patria sem, k nám, k našim životom a sú súčasťou akoby nášho ventilovania si bolesti, či z nej vznikajúcej zlosti.

Tomuto klamu som dokázala veriť len do momentu, kedy sa konečne ukázala pravda a ja som z podnetu obrovskej bolesti, ktorá ma zasiahla vykríkla vulgárnu nadávku. Zľakla som sa a už ani neviem, čo ma následne bolelo viac. Či bolesť, ktorá mi bola spôsobená a či prekvapenie, hanba, ľútosť, že už i ja konám tak, ako sa mi nikdy nepáčilo. Najhoršie na tom celom bol ale fakt, že som to nedokázala po jednom výkriku odstrániť. Tým, že som nadávky v mysli prijala ako niečo prirodzené, rovnako prirodzene sa mi potom vnášali aj do reálneho sveta. Hlavne v stave neovládnutia svojej mysle, v stave rozrušenia, keď som cítila bolesť, strach či hnev, sa mi nadávky rinuli už nie len duše, ale aj zo mňa a bolo tak ťažké to ovládať. Čím viac som však nadávala, tým nahnevanejšia som sa cítila. No mala som klamlivý pocit, že si nadávkami ventilujem zlosť a sú ako magické slovíčka, ktoré ju utlmujú.

Vnútorný odpor k nim neutíchal a tak, ak som nechcela byť pokrytcom sama pred sebou, rozhodla som sa ich zbaviť. Veru ťažká skúška mojej vôle. Po nejakej dobe, som sa už dokázala v momente ich vyslovovania uvedomiť a po ďalšom čase, som ich už dokázala zaznamenať v myšlienkach a zablokovať ich vyslovenie. Zaujímavé bolo zistenie, že vďaka ním dokážem identifikovať svoje rozrušenie. Keď sa mi akákoľvek nadávka vnorí do mysle, je to signál, že som rozrušená a ďalšie konanie, bude už v afekte.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?