všetko čo robíme, robíme z lásky

Autor: Eppli - Eva Kubáňová | 14.7.2015 o 11:54 | (upravené 15.7.2015 o 12:46) Karma článku: 5,03 | Prečítané:  509x

Noc pred odletom z Indie, som mala zvláštny sen. Snívalo sa mi, že som zaspala a zmeškala let. Bola som veľmi nešťastná, plakala som a vystresovane i zmätene som sa pokúšala nájsť náhradné riešenie. 

Bolesť z toho, že som omeškala svoj let, ma však každou myšlienkou naň bolel čoraz viac a vyvolával vo mne nervozitu a sebaľútosť. Tak som sa začala ukľudňovať, aby som to zvládla a vyriešila. Keď som sa konečne ukľudnila, napadlo ma, či toto celé, nie je náhodou len sen. Čo ak, je zmeškaný let len zlý sen, ktorý som si privolala obavami z toho, aby som nezaspala.

Uvažovala som, že ak je to teda len zlý sen, ako zistím, že sa mi to len sníva. Začala som sa búchať po ruke, no nič sa nedialo. Žiadne prebudenie sa, otvorenie očí a ležanie na svojej izbe, vo svojej posteli. Nedialo sa vôbec nič. Akurát, že som sa búchala po ruke.
Myslím, že potom sa mi ešte niečo snívalo, čo už si nepamätám, až som sa napokon predsa len prebudila a lietadlo som stihla.

...

Keď som letela späť, cestou domov z Mumbaia do Viedne, sedela som presne na tom istom miesto ako cestou sem. Pri mne sedel opäť veľmi milý indický pán, no nie mladý a naivný, no už dospelý a skúsený.
Nemala som chuť sa rozprávať, tak som sa ponorila do hudby a ukrytej pod kapucňou bundy, mi po lícach stekali perličky sĺz. Plač sa rynul z mojej duše. V tichúčku som plakala celou svojou dušou a telom. No nesmútila som. Srdce plakalo, že opúšťa Indiu, no tešilo sa zo svojho slnka, ktoré v sebe objavilo.

Uprostred noci som nakukla z okna na nebo.
Nachádzali sme sa nad obrovskými horami a púšťami, kde sa nenachádzajú žiadne mestá. Žiadne svetlo zo zeme neožarovalo nebo a mne sa naskytol pohľad na takmer nekonečné množstvo hviezd. Od veľkých žiarivých hviezd, až po úplne malinké, malilinké, ktoré sa zdalo, že takmer neexistujú, sú od nás vzdialená tak ďaleko, až ich nedovidíme.
Zrazu som mala pocit, že sa nachádzame v obrovskej žiare, v obrovskom svetle, ktoré je tak nekonečne veľké, až nedovidíme na jeho koniec, tak si teda myslíme, že je tam tma a nič tam neexistuje.

Pred očami som mala prekrásne slnko, za ktorým som v nádhernej harmónii tela a duše kráčala, keď som sa v Indii otrávila. Videla som ho pred svojimi očami, ako prenádherne žiari a dáva mi silu kráčať mu v ústrety. Každým krokom, keď som sa k nemu približovala, som sa cítila šťastnejšie a harmónia, ktorá ma hladila, ma až akoby nadnášala.
Keď som v lietadle otvorila opäť oči, hľadela som na nebo plné hviezd. No slnko, ktoré som v Indii uzrela, mi akoby ostalo svietiť pred očami. Vždy, keď sa pozerám pred seba, mám pocit, akoby mi svietilo pred očami a na čele mi tak vytváralo žiarivú hviezdičku. Ako ligotavý kamienok, ktorý mi nalepil mladý chlapec v Agre.

...

Už od detstva, vždy keď sa pozerám na nočnú oblohu, mám pocit, že každý človek, každá živá duša, má vo vesmíre tú svoju hviezdu, ktorá žiari len pre neho a za ktorou kráča.
A my, sme ako planéta, na ktorej si pestujeme svoj vlastný svet. Vpúšťame doň čo sa nám páči a pestujeme si to pod žiarivým slnkom, ktoré je síce horúce a zničujúce, no dáva nám energiu. Okolo našej planéty obieha mesiac, čo je naša temná sila, ktorú nevidíme. Je ju vidieť len v tme, v noci, keď zájde slnko, ktoré nám na ňu svojím svetlom v tej temnote umožní dovidieť. Náš tvrdý a chladivý mesiac nás obieha, akoby nás chcel celých omotať a zviazať. V súlade s dokonalou harmóniou vesmíru hýbe našimi emóciami ako obrovským oceánom, ktorý raz prináša a raz odnáša naše emócie a poznanie.

Pohľad na hviezdu, je akoby pohľad na inú bytosť, ktorá žiari niekde blízko nás. A tak keď práve nežiari naše slnko, môžeme sledovať hviezdy, ktoré svietia okolo nás na našom nebi. V žiare veľkomiest, však nedokážeme dovidieť na hviezdy, a tak sa uzatvárame sami do bytov, kde v zúfalstve uvažujeme nad zmyslom toho všetkého. Naše skúmanie a dolovanie našich vlastných planét nás ničí a ubíja.
Ničíme a drancujeme svoje planéty, staviame na nich umelé fabriky na umelé sny, ktorými zabíjame prírodu. Špiníme si svoje čisté vody, ktoré potom ako toxické látky drancujú našu planétu. Neuvedomujeme si nebeské žiarenie, ktoré aj napriek tomu, že ho nevidíme na nás pôsobí.

Keď už nedokážeme hľadieť na svoju planétu, zazeráme do nebies a viníme za to zákon, ktorému podlieha celý vesmír. Naše oči sa zatvárajú a my už nechceme vidieť radšej nič. Ignorujeme drancovanie prírody a v klamstve ega sa vzdávame zodpovednosti.
Nechceme hľadieť do nebies, lebo nás ničí závisť hviezd a ubíja vzdialenosť a nepochopenie.
So zatvorenými očami potom narážame na vlastné svedomie a z kolektívneho pohľadu tak pôsobíme ako sprievod polomŕtvych či dobrovoľných otrokov kráčajúcich pod bičom systému, ktorý sme si sami vybudovali.

Jediné čo stačí, je zdvihnúť hlavu a uveriť, že slnko naozaj existuje. Že existuje vo vesmíre jedna naša hviezda, jedna žiara, ktorá sa plaví vesmírom pod prúdom času. Ktorá žiari na nebi a podlieha zákonom vesmíru, tak ako všetko, čo si na svojej pozemskej planéte pestujeme.
Pretože tá vybuchujúca hviezda vo vesmíre je láska a jej podlieha všetko, čo sa ženie naším životom. Splní nám všetko, čo si prajeme. Aby sme mohli nahliadnuť na svoj svet, na seba samých musíme pohliadnuť do nášho vlastného zrkadla/svedomia. Pretože len v “zrkadle”, len v uvedomení a videní duality (dobra a zla, svetla a tmy, sladka a trpka, ...) dokážeme hodnotiť a popisovať to, čo vidíme, cítime a prežívame.

Stačí len zdvihnúť hlavu a uvidieť skutočnú a pravú lásku, lebo bez nej náš život nikdy nepochopíme. Ošetriť si zničenú planétu a vypestovať si na nej svet, o ktorom budeme môcť povedať, že je hodný raja. Poznaním sme boli z neho vyhodení, ale poznaním sa môžeme aj vrátiť. Nebáť sa svojho oceánu emócií, je len riadený mesiacom, aby sme boli schopní vidieť dualitu – chápať či poznávať.

...

Pretože to na čo sa pozeráme, nevidíme pred nami, my to totiž uzrieme až v našich hlavách, rozpoznáme našim srdcom – emóciami. Uvedomenie neprichádza v stave prijímania emócií a informácií, ale až v stave ich precítenia. Preto je nevyhnutné uvedomiť si v srdciach naše akoby “tretie oko, ktorým nazeráme na svet.

Všetko čo robíme, robíme z lásky.

...

Veľmi som sa tešila keď som dorazila do Bratislavy sa sadla som si na balkónik, vyložila nohy a premýšľala, či to je skutočnosť, alebo je toto celé len sen. Či som už skutočne dorazila z Indie domov, a či azda vôbec celá cesta do Indie nebol len sen. Opäť som nevedela zistiť či spím alebo nie. Jediné, čo ma napadlo, bolo poťapkať si po ruke, ale opäť by to bolo len ťapkanie po ruke. Rozmýšľala som, či celý život nie je len sen, z ktorého sa raz preberieme. No nie ležiac vo svojej posteli.

eppli | eva kubáňová

úryvky: z cestovateľských denníkov po Indii | pripravovanej knihy: Slnko a mesiac v Indii a Cesta za slnkom

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?